[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Dream Theater
24. a 25.10.2005, Hammersmith Apollo - Londýn (UK)

Tak konečne sa mi podarilo naživo vidieť jednu z mojich absolútnych srdcoviek, amerických kráľov progresívneho metalu DREAM THEATER, a to hneď v dvojitej dávke. Žiť v meste, kde hrajú, a neísť na ich koncert, to by som si neodpustil asi do konca života. A aj keď sa mojej návšteve londnýnskeho Hammersith Apollo nevyhli väčšie či menšie sklamania, obidva večery som odchádzal nadmieru spokojný.
Tým prvým sklamaním bola už samotná hala, ktorá, ako som zistil, ponúkala iba miesta na sedenie. Celkom zbytočne som sa teda hnal cez pol mesta z práce, kde som celý deň, nervózny ako stará panna, nevedel obsedieť. Miesta na vstupenkách boli nemilosrdné a každý pokus o zaradenie sa na lepšie sedadlo marila až príliš aktívna ochranka. Tento krok mi nie je doteraz celkom jasný, jednak existuje verzia haly s dolným poschodím pre tancu- a tlačeniachtivých, jednak už pri prvých tónoch otváracej “Root Of All Evil”nezostal na sedadle prilepený ani jeden zadok. Hromadný vztyk ako na povel som využil na prechod na hodný kus dopredu, kde som videl voľné miesta, a kde som zostal celý koncert. Po privítaní a ďalšej rezkej skladbe “Panic Attack” sa na troch veľkopološných obrazovkách retrospektívne premietla história kapely v podobe obalov albumov. Na môj úžas sme sa nezastavili v roku 1989 pri debute “When Dream And Day Unite”, ale až v roku 1985, kedy kapela ešte pod menom MAJESTY vydala demo obsahujúce skladbu “Another Won”. Veru, nepočítal som s tým, že na koncerte DT nebudem poznať všetko. Another Won sa nesie výrazne v štýle klasického heavy metalu, ale už vtedy bolo jasné, že táto kapela má na viac. Pokračovalo sa chronologicky po jednej skladbe z každého albumu (s výnimkou “A Change Of Seasons“). Spomínaný debut pod hlavičkou DT zastupovala “A Fortune In Lies”, očividne jeden z vrcholov koncertu. Ďalšie albumy reprezentovali skladby, ktoré sa až tak často nehrávajú. “Under A Glass Moon” vystriedala “Caught In A Web”, v ktorej si chlapci dovolili jednu z mnohých parádičiek - inštrumentálny beh v strede zahratý najprv staccato, potichu, takmer akusticky, potom znova a samozrejme už na plný plyn. Baladickú “Peruvian Skies” zase po prvej slohe preložili pinkfloydovskou klasikou “Wish You Were Here”, ktorá mohla čo-to naznačiť o náplni druhého večera. Záverečný stupňovaný riff sa zase na pár taktov zvrhol do metallicovskej “Wherever I May Roam”. Koncepčný album “Scenes From A Memory” pripomenula “Fatal Tragedy” a záver prvého, približne 80-minútového setu, tvorilo rozuzlenie “Six Degrees Of Inner Turbulence”, spojené skladby “About to Crash (Reprise)” a “Losing Time / Grand Finale”. Za doznievania posledného akordu a gongu sa DT strácajú v zákulisí a dopriavajú si zaslúžený 20-minútový odpočinok. Odpočinok padol dobre aj publiku vrátane mňa, keď som sa snažil zrovnať si v hlave dojmy. Tie boli zmiešané, a najväčšou mierou sa o to zaslúžilo to, s čím som najmenej počítal. V Londýne som zlý zvuk ešte nezažil, škoda-preškoda, že premiéra bola práve na koncerte DT:-(( S postupom večera sa zvuk síce upravoval a hlavne druhý večer dosiahol uspokojivú úroven, avšak v tomto smere som čakal oveľa viac. Zvuk sa pohyboval na hranici zrozumiteľnosti a na viacerých miestach žiaľ vyslovene zabíjal virtuózne výkony všetkých úcinkujúcich. Okrem toho mi nie celkom sadol playlist, odohraté skladby sú určite výborné, ja by som však z jednotlivých albumov vyberal inak. V každom prípade som však bol rád, že som videl, čo som videl.
Ak sa v prvom sete kapela zamerala na históriu, druhý bol venovaný súčasnosti. Úvodnú vypaľovačku “As I Am” s nehrateľným Petrucciho sólom a vulgárnou srandičkou “eat my ass and balls” spievanou v záverečnom refréne vystriedala “Endless Sacrifice”, v ktorej opičky pokračovali. V druhej slohe si Mike Portnoy doprial počas hrania zopár výdatných dúškov z plechovky piva, Jordan Rudess zase svoju klávesovú vsuvku od základov prekopal. Potom sa už hralo len z novinky, a treba povedať, že aj keď mi “Octavarium” extra nevonia, naživo skladby fungovali skvele a postarali sa o skvelé gradovanie večera. Pri úvodnom riffe “Never Enough”, ktorý hral John Myung hammeringovou technikou bez použitia pravej ruky, som mal pocit, že sánku mi lokalizuje až zametajúca upratovačka dávno po skončení koncertu. To som teda čumel!!!! Desaťminútovka “Sacrified Sons” začala za premietania záberov z útokov na newyorské dvojičky trochu vlažne, výborne sa však vystupňovala a pripravila pôdu pre záver druhého setu i aktuálneho albumu, takmer polhodinovú “Octavarium”. O jej predĺženie sa postaral predovšetkým Jordan Rudess, ktorý sa v sólovom úvode pochválil novými prírastkami vo svojom arzenále, nástrojmi zvanými continuum a lap steel guitar. S podmazovými akordami mu na klávese vypomohol James Labrie. Ak na albume pôsobí Octavarium trochu rozťahane, naživo mala obrovské čaro a rozhodne patrila k najsilnejším kusom celého dvojkoncertu.
Potom zostal čas už len na jeden prídavok. Keď John Petrucci spustil “Pull Me Under”, ostal som trochu sklamaný, tajne som dúfal, že to bude iná skladba z “Images And Words”, aj keď Portnoyova death metalová vsuvka v bridge celkom pobavila:-)) Nakoniec sa vlk nažral aj ovca ostala celá, po druhom refréne sa totiž “Pull Me Under” zlomila do “Metropolis Pt. I”, odohranej bez úvodného spevu takmer kompletne. Spôsob, akým zahral John Myung tappingové sólo, som nerozchodil doteraz, a to si ešte tesne pred ním podával ruky s fanúšikmi…. Inštrumentálne besnenie nasledoval záverečný spev a tým aj záver koncertu. Lepší finiš som si ani nevedel predstaviť (to som ešte netušil, čo ma čaká o necelých 24 hodín). S výkonom kapely absolútna spokojnosť, k tomu ostanému drobné výhrady, v sumáre som však dostal to, kvôli čomu so prišiel - špickový zážitok.
Playlist:
Root Of All Evil, Panic Attack, Another Won (Majesty), A Fortune In Lies, Under A Glass Moon, Caught In A Web, Peruvian Skies / Wish You Were Here / Wherever I May Roam, Fatal Tragedy, About To Crash (Reprise), Losing Time/Grand Finale
As I Am, Endless Sacrifice, Never Enough, Sacrificed Sons, Octavarium
Pull Me Under / Metropolis - Part I “The Miracle And The Sleeper”

Poučený z predchádzajúceho dňa som sa druhý večer na koncert vôbec neponáhľal a už pár minút po mojom príchode o 7pm som bol v hale. Aj dnešný koncert odštartovala “Root Of All Evil”, ktorá sa tak stala jedninou skladbou odohranou oba večery. Udalosti potom nabrali rýchlý spád. Keď John Petrucci zahobloval na siedmych strunách trademarkové “dž-dž-dž”, od radosti som skoro vyskočil z kože. Dvojskladba “Mirror / Lie” bola odohratá kompletne, a, ako inak, bezchybne. Na albume excelentné, naživo nepopísateľné. A to si ešte Mike Portnoy počas “Lie” dovolil pohadzovať paličky s technikom schovaným ďaleko v zákulisí (aj keď im prvých pár pokusov nevyšlo:-)) Slabším miestom bola podľa mňa “Afterlife” z debutu, avšak hneď nasledujúca “Just Let Me Breathe” všetko napravila. V inštrumentálnej pasáži sa opäť blysol John Myung jednoručnou hammeringovou technikou. Kto nevidel, neuverí. Pokračovalo sa z novinky skladbami “These Walls” a “I Walk Beside You”, a musím povedať, že tento čas by som si vedel predstaviť vyplnený aj lepšie. Aj tento večer sa hralo niečo, čo som nepoznal. “Raise The Knife” predstavil James Labrie ako skladbu, ktorá vznikla v období nahrávania “Falling Into Infinity”, avšak na album sa nakoniec nedostala. Na prvé počutie ma dosť zaujala, melodický spievaný úvod bol prevalcovaný inštrumentálnym besnením, aké si môže dovoliť len Dream Theater. Záver prvého setu druhého večera tvorila ďalšia dlhá kompozícia “In The Name Of God”, v ktorej sa vyšantili predovšetkým John Petrucci a Jordan Rudess.
Nasledovala dvadsaťminútová pauza, počas ktorej vrcholili diskusie o tom, čo sa bude hrať ďalej. Na druhý set druhého večera totiž Dream Theater ohlásili, že zahrajú bližšie nešpecifikovaný klasický album v plnej dĺžke podobne, ako už hrali “Master Of Puppets” a “Number Of The Beast”. Pred dvoma týždňami v Amsterdame to bolo “Dark Side Of The Moon”, a nielen ja som bol zvedavý, či to bude dnes to isté. Keď sa po zotmení v hale objavil na plátnach parafrázovaný notoricky známy rozklad svetla, tentokrát však nie na trojbokom hranole, ale na logu DT, bolo jasné, že “Odvrátenú stranu mesiaca” si vypočuje aj Londýn. A že bolo čo počúvať! Dream Theater zahrali album bezchybne a dokonale, verne podľa originálu do poslednej noty. Žiadne parádičky a exhibície ako v doterajšom priebehu koncertu, proste úprimná pocta jednej z najvplyvnejších kapiel vôbec. Zvuky a ruchy mal na starosti Jordan Rudess, ťažko povedať, či boli iba jednoducho pustené z playbacku, alebo ich vyludzoval z obrovskej skrine, ktorú inak, ako telefónnu ústrednu z 50-tych rokov minulého storočia, popísať neviem. Ženským hlasom v “Time” a “The Great Gig In The Sky” vypomohla Theresa Thomason, s ktorou už DT spolupracovali na albume “Scenes From A Memory”, saxofón v “Money” a na ďalších miestach dodal hudobník, ktorého meno som nezachytil. Celkovo išlo o veľmi pôsobivé divadlo, na ktoré sa len tak nezabúda. Kultové dielo štvorice David Gilmour, Nick Mason, Richard Wright a Roger Waters z roku 1973 sa dočkalo dôstojného znovuuvedenia na koncertné pódiá.
“Eclipse” však nebol záver dvojdňového rande s Divadlom snov. Prítomnosť Theresy Thomason kapela využila v prídavku “Spirit Carries On”, ktorý si zchuti zaspievala celá hala. Ale ani to ešte nemalo byť všetko. To najlepšie na koniec, zvykne sa hovoriť, a v tomto prípade to platilo stopercentne. Keď Jordan Rudess spustil “Learning To Live”, nevedel som, či sa mám od radosti smiať alebo plakať. Jednu z mojich najobľúbenejších skladieb vôbec som si vychutnal z prvého radu, kam som sa nemilosrdne prebojoval. Úžasné, neopísateľné, nenapodobniteľné. V strednej pasáži na hodnú chvíľu nechali priestor fantázií a improvizácií. Dokonalé zakončenie a vyvrcholenie koncertného zážitku. Snáď si ho budem môcť čoskoro zopakovať.
Playlist:
Root Of All Evil, The Mirror, Lie, Afterlife, Just Let Me Breathe, These Walls, I Walk Beside You, Raise The Knife, In The Name Of God
Speak To Me, Breathe, On The Run, Time, The Great Gig In The Sky, Money, Us And Them, Any Colour You Like, Brain Damage, Eclipse
Spirit Carries On, Learning To Live

[ Dáša ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]